Vladimír Menšík zomrel vo veku 58 rokov, no zanechal po sebe úsmev, na ktorý si ľudia spomínajú dodnes. Jeho priateľ, herec Jiří Sovák, o ňom povedal: „Nechal po sebe úsmev. Ak sa povie Menšík – ľudia sa smejú. Je to lepšie, než keby tu bol stodvadsať rokov a nezostalo by po ňom nič.“
Menšík bol pohotový komik, ktorý vedel byť aj hĺbavý a presný. Trápili ho mnohé choroby a vedel, že jeho čas môže byť krátky. S obľubou hovoril: „Když se po padesátce probudíš a nic tě nebolí, tak jsi mrtvej.“ Na nakrúcaní rozdával energiu, no režisérom vedel pripraviť aj ťažké chvíle: často sa nedržal scenára a improvizoval. Výsledok však podľa opisu stál za to.
Rodák z moravských Ivančíc sa narodil 9. októbra 1929. V čase, keď si pripomínali 95 rokov od jeho narodenia, ho mnohí považovali za najlepšieho českého filmového herca všetkých čias. Zo svojho vzhľadu si rád uťahoval a tvrdil, že mal medzi predkami černocha. Od detstva ho priťahovali púte, hody, veselice, kolotoče aj cirkusy.
Začínal v hudobnom súbore Tamburáši Adolfa Pištěláka. Otec však jeho umelecké záujmy nepodporoval, a tak najskôr vyštudoval priemyselnú školu a nastúpil do práce v Brnianskych strojárňach. Divadlo ho napriek tomu lákalo. Na druhý pokus ho prijali na brniansku JAMU a po absolutóriu dostal umiestnenku do Dedinského divadla. Tam si ho všimol E. F. Burian. V jeho divadle mohol hrať, spievať, tancovať aj recitovať, no Menšík túžil po filme.
Pred kamerou sa prvýkrát objavil ako komparzista vo filme Veľká príležitosť. Výraznejšie na seba upozornil ako taliansky mechanik v snímke Deduško automobil režiséra Alfréda Radoka. Dostával sa však do konfliktu s E. F. Burianom, ktorý film nemal rád. Menšík z jeho divadla odišiel a v roku 1958 podpísal zmluvu s Filmovým štúdiom Barrandov.
V 50. a 60. rokoch sa jeho filmová kariéra naplno rozbehla. Neostal len pri komédii: presvedčivo stvárňoval aj tragikomické a dramatické postavy. V 70. rokoch sa objavoval najmä v komediálnych úlohách vo filmoch, rozprávkach a seriáloch. Diváci ho milovali ako zabávača, konferenciéra a rozprávača. Účinkoval v stovkách televíznych relácií a vo filme i televízii vytvoril vyše 150 úloh. Medzi jeho známe vystúpenia patrili Bakalári a silvestrovské estrády.
Zahral si barmana v Limonádovom Joeovi, policajta v Bielej panej aj inžiniera Čerta vo Vražde inžiniera Čerta. Miloš Forman ho obsadil do filmu Lásky jednej plavovlásky. Menšík ukázal aj dramatickú stránku v snímkach Dobří holubi se vracejí, kde stvárnil pacienta z protialkoholickej liečebne, Všichni dobří rodáci či v rozprávke Popoluška. Prezident Gustáv Husák mu udelil titul Národný umelec.
Jeho slobodomyseľnosť a improvizačný talent sprevádzal aj nedisciplinovaný život. Roky trpel ťažkou astmou, no zároveň bol silným fajčiarom a závislý od alkoholu. Viackrát prišiel na nakrúcanie taký opitý, že sa s ním nedalo pracovať.
Naposledy sa pred kamerou objavil v máji 1988 v programe ABECEDA. Speváčka a moderátorka Jitka Molavcová ho pri chôdzi podopierala. Nebolo to však pre opitosť: Menšík bol už vtedy veľmi vážne chorý. O dva dni neskôr, 29. mája 1988, zomrel v nemocnici v Brne.
Jeho rodný dom v Ivančiciach zdobí pamätná doska a nachádza sa tam aj stála výstava. Rozhľadňu Vladimíra Menšíka na Hline slávnostne otvorili 29. apríla 2007. V Brne do roku 2013 fungovala kaviareň, ktorú vlastnil jeho syn Petr. V decembri 2016 po ňom pomenovali novú električku Škoda 13T Dopravného podniku mesta Brna, a to na návrh mestskej časti Brno-Černovice. Jeho bustu slávnostne odhalili 12. októbra 2018 na budove základnej školy v Ivančiciach, ktorá nesie jeho meno.
Vladimír Menšík, vlastným menom Vladislav Menšík, bol dvakrát ženatý. S prvou manželkou Věrou mal syna Petra, narodeného v roku 1955, a dcéru Vladimíru, narodenú v roku 1957. S druhou manželkou Olgou mal syna Jana, narodeného v roku 1962, a dcéru Martinu, narodenú v roku 1965. Martina sa ako jediná z jeho detí stala herečkou.